mar 042012
 

Volanie rodu

Great Dane mi položil cez pult mokré laby na plecia. Bol to jeho obľúbený pozdrav.

Hlavne keď lialo.

„Tiež Ťa rád vidím, ale to už snáď stačí. A mohol si si lepšie vytriasť kožuch, nielenže smrdíš ako zmoknutý kojot, ale ešte mi tu narobíš aj mláky. Ako obvykle?“
„Hej,  rád vidím, že o Tvojom šarmantnom správaní sa rozleteli zvesti do ďaleka,“ zazubil sa na mňa. „Máš to tu plné hávede. Čo sa deje ? Nalievaš whisky zadarmo ?“
„Kdeže zadarmo. Uvidíš sám za chvíľu. Do mesta prišli tanečnice,“ prisunul som mu pollitrák piva.
„Aha, pobehlice teda,“ odpil si výdatne. Na previsnutých gambách mu ostala pena. Olízal si ju dlhým psím jazykom.
„Nie, nie. Zatancujú, krútia sa okolo chlapov, zahrajú si s nimi karty, kocky a zhasla fajka. Potom zalezú do izieb a ani o nich nechyrovať zas až do večera“
 

„Hmm. Čo sú zač? Divožienky, víly, sukuby?“
„ Obyčajné ženské, povedal by som. Sú tu už dva týždne a žiadnemu chlapovi sa nestalo nič podozrivé.“
„Čo im za to platíš, berú si podiel zo zisku?“
„To je na tom najlepšie. Vraj im stačí, že sa u mňa vyspia a to, čo tu u nás pojedia.
Vlastne počkaj, donesiem Ti niečo na zahryznutie k pitiu. Určite si hladný.“
 

Nabral som v kuchyni do misy pár špikových kostí a položil to pred Daneho.
„Pozornosť podniku, iste máš diviny plné zuby.“
Zazrel na mňa krvou podliatymi očami. „A mám aj plný opasok nugetov.  Tí krpatí bradáči v horách boli štedrí, zaplatili za kože viac ako som čakal.“
„Bodaj by nie, veď nebyť Teba, tak ich ešte pekných pár skape. Povráva sa, že tie pumy boli väčšie ako grizly, očarované  a nezranila ich žiadna guľka.“
„Zranila,“ schrúmal za pol kosti. „Ale nie jedna, boli naozaj o čosi prerastené.
Teraz mi radšej povedz, čo potrebuješ, že si náhle tak štedrý.“
 

„Bratanec Ben má problém,“ vzal som prázdny pohár a postavil pred neho plný.
„Dnes sa tu zastavil. Zmizlo mu na pastvinách za riekou od posledného splnu cez tucet najlepších kráv. Potrebuje stopára, niekoho s Tvojím nosom. Jeho honci na to nestačia.“
Dane prehltol posledný kus a výdatne si odpil. „Prechádzal som okolo rieky. Zdalo sa mi, že cítim vlčie stopy. Potom začal lejak. V takomto psom čase Ti veru ani môj nos nepomôže.“
„Veď dážď prestane. A Ben by Ti bol vďačný,“  zobral som misu a chystal sa s ňou do kuchyne.
 

V tom hluk v miestnosti na chvíľu stíchol, hlavy hostí sa otočili hore. Schodmi schádzali dámy. Zvodné, vábivé šelmičky. Faun za pianom sa prebudil a spustil hopsavú odrhovačku.
Môj priateľ iba málinko zdvihol ucho, neobzrel sa. Poznal som ho už dosť dobre a vedel som, že presne sleduje, ako sa k nám pozvoľna blíži jedna z tanečníc.
 

„Pán Travis, bezpochyby,“  hrdelný ženský hlas viac konštatoval než sa pýtal.
„Dane, dovoľ, aby som Ti predstavil slečnu Ulriku Randall … a jej spoločníčky,“ snažil som sa  zakryť prekvapenie.
 

Ostatné tanečnice nás obstúpili.
 

„Pán Travis, veľa sme o Vás počuli, čakali sme na Vás. A chýry o Vás neklamali, myslím, že sa nám budete pozdávať viac ako sme dúfali,“ slečna Ulrika si stiahla rukavicu a natiahla ruku k Daneho tlame.
 

Dane rozšíril nozdry, vtiahol jemne do ňufáka vzduch. Prudko sa strhol. Srsť na krku sa mu zježila, zacvakal zubami.
 

Siahol som pod pult a natiahol kohútik revolvera.
 

Piano hralo. Ulrika sa usmievala. Tanečnice sa usmievali.

Ústa mali plné zubov.
 

Aj Dane sa usmial nasprostastým šťastným psím úsmevom.
 

Povedal len: „Dámy tu dnes končia.“ A všetci odišli von do dažďa.
 

– – – – – –

(Napísané pre súťaž Ohnivé pero na fandom.sk :)

http://www.fandom.sk/clanok/volanie-rodu )
 

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.